História Reštaurácie Svätý Florián

Naša reštaurácia píše svoj príbeh od roku 1997. Dnes to už bude 28 rokov nepretržitého fungovania. Stáli zákazníci, priatelia, ale aj náhodní okoloidúci u nás nájdu potešenie každý deň. Príjemné prostredie vytvára všadeprítomná rodinná atmosféra. Nálada v našej reštaurácii je tvorená dlhoročnou tradíciou, vierou, chuťou, láskou a pevným priateľstvom medzi spolupracovníkmi. 

Duša Svätého Floriána

V reštaurácii prvý krát pracovala iba rok po otvorení. Stala sa čašníčkou a za krátky čas jej prirástla k srdcu. Samotná práca jej prinášala radosť. Nie len gastronómia, ale hlavne vzťahy a emócie, ktoré jej Svätý Florián priniesol, ju očarovali až do dnešného dňa. Reč je o majiteľke, čašníčke, kuchárke, dekoratérke, špeciálnej pedagogičke a hlavne mamičke, babičke a duši celej reštaurácie Lucii Krajčíkovej.  Pod jej vedením funguje reštaurácia od roku 2007. Rokmi ho pretvorila na rodinný podnik, založený na vzájomnej dôvere a priateľstve. Jej túžbou je aj naďalej pokračovať v šírení radosti .

Rozhovor o vzniku Reštaurácie Svätý Florián, so zakladateľom Mariánom Prachárom

Napísal : Rastislav Turák

V polovici fary škôlka, v druhej reštaurácia :

Za jedným skvelým nápadom sme precestovali vyše polovicu Slovenska až do Veľkých Ripnian. A hoci sme peknú dedinu nad Nitrou museli najskôr hľadať prstom na mape, oplatilo sa. Odmenou nám bol priamo na mieste výborný obed. Sedeli sme v reštaurácií, ktorá nesie nezvyčajný prívlastok farská. 

Fara nie len pre Farára :

Využili sme to, ako sme najlepšie vedeli , víta nás otec celého projektu kňaz Marián Prachár. Pred siedmimi rokmi postavili v Ripňanoch novú farskú budov, ako takmer všade na slovensku . Ideu, že fara nie je pre farára ale najmä pre veriacich sa tu pokúsili realizovať aj prakticky. Do komplexu teda začlenili aj priestory na teologické vzdelávacie pastoračné centrum pre laikov hoci dodnes absentuje podpis biskupa. Po dokončení novej fary ostala stará budova prázdna, rozpráva Marian Prachár. Rozmýšľali sme, čo sa s tým dá spraviť. V polovici sme teda umiestnili farskú materskú školu, ktorú každý rok navštevuje okolo 20 detí. Okrem základnej starostlivosti tu dostanú základy náboženskej výchovy a v jednom roku sa podaril aj kurz nemeckého jazyka.  

Odpoveď na otázku čo s druhou polovicou starej fary sa hľadala trochu dlhšie. Alternatívy boli dve, farská lekáreň alebo farská reštaurácia.  

 Napokon o všetkom rozhodla návšteva istého talianskeho mestečka. V netradičnom farskom centre bola okrem kostola fary, charity a budov pre činnosť farských spoločenstiev aj reštaurácia. Vynikajúco to funguje, tvrdil tamojší duchovný správca. Akurát , že niekedy príde viac ľudí do reštaurácie ako do kostola.  

Pastoračne aj komerčne: 

Dôvody pre vznik reštaurácie, ktorá dnes nesie meno Sv. Florián boli hneď dva. Prvý, komerčný: činnosť farnosti, škôlky, či pastoračného centra sme museli platiť sami, teda z milodarov. Teraz ich financovanie už potiahnu aj zisky z reštaurácie. Vysvetľuje Marián Prachár . Druhý dôvod, nie mennej dôležitý, nesie prívlastok pastoračný . Počas totality nám boli nanútené len sakrálne priestory. Z kostola sa však nedajú osloviť ľudia, ktorí nikdy nezablúdia dnu. Na faru zas prídu iba kvôli pohrebu. V reštaurácií, ktorá si robí meno kvalitou a obsluhou, môžu v príjemnej atmosfére zažiť prítomnosť cirkvi.  

Ak sa pýtajú prečo je to také dobré, mal by to byť dôkaz, že tu slúžia kresťania. Dodáva M. Prachár.  Aby však mohlo vzniknúť akékoľvek dobré dielo potrebuje okrem morálnej podpory aj peniaze. Sv. Florián je postavený aj vďaka  finančným príspevkom priateľov z domova i zo zahraničia. S vďačnosťou spomína Marián Prachár na viacero osôb medzi ktorými figurujú aj také mená ako Premonštrátsky opát Martin či biskup Iby z Eisenstadtu. Dnes tu majú svoje symbolické stoly, takzvané Stammtische, na ktorých sú ich štítky s menami.  

Veľká lekcia : 

Po vysviacke 6.4.1997 sa reštaurácia rozbehla naplno. Pán biskup Tóth Ripňančanom poprial, aby toto dielo bolo ako kresťansky tak i profesionálne skvelé. Je to pre mňa veľká lekcia, hovorí Marián Prachár Človek sa potom z kazateľnice učí rozprávať skromnejšie a mennej. Videl som na vlastné oči, čo sa deje, keď sa v kostole rozprávajú veľké ideály, ale ľudia sa k tomu nemajú možnosť vyjadriť. Povedia len svoje osvedčené amen a žijú po svojom. Každému farárovi, ktorý chce veľa a vzletne kázať by som odporúčal aby to vyskúšal v malej firme a aj sám niesol nejakú konkrétnu zodpovednosť.  Dnes je už situácia stabilizovaná. Sv. Florián poskytol nové pracovné príležitosti pre jednu kuchárku a kuchára  , dve čašníčky a dve pomocníčky. Jedna mama z dediny varí, vlastne to čo doma, nečudo že nám chutilo. Je výhodné môcť sa spoľahnúť na katechétku Janku, ktorá tu robí prevádzkarku a niekedy aj kuchárku. To, čo učila deti na náboženstve, môže teraz realizovať aj v praxi. Povzbudzuje Marián Prachár. 

Nohy bolia ale inak fajn: 

Ako však vyzerá pohľad z druhej strany? Čašníčka Denisa hovorí, že aj keď prídu problémy, ako koniec koncov všade , na šéfa nemôže dopustiť , šéf nebol pri našom rozhovore prítomný. Sú súkromníci, ktorí sa obohacujú na úkor zamestnancov, ale tu sme nič podobné nezažili. Hovorí Aj keď Denisa predtým čašníčku nerobila, prispôsobila sa rýchlo. Prilákala ju možnosť pracovať v kresťanskom kolektíve a napokon bola rada aj tomu, že nemusí hľadať prácu až kde si v Čechách, ale má ju po ruke. Aj keď niekedy bolia nohy, hlavne cez víkendy, kedy býva viac hostí. Sv. Florián je ideálne zariadenie pre rôzne stretnutia menších skupín, svadby, posedenia, večierky. Po čase človek naberie kondičku a zvykne si dodáva Denisa. Práca ju baví. Stretne sa tu s mnohými zaujímavými ľuďmi , reštauráciu navštívili aj také osobnosti ako Ibrahim Majga, či hokejista Miroslav Šatan. Navyše keďže si Sv. Florián na križovatke medzi Topoľčanmi, Nitrou, Piešťanmi a Hlohovcom uchováva dobrú povesť , problémy s výtržníkmi nemajú. To nie je krčma, obraňuje svoje dieťa Marián Prachár . Už sa tu bol najesť aj pán Biskup a ten predsa do krčmy nechodí. Naša najväčšia radosť je, že ľudia odchádzajú spokojní. A to nie len lapaji z mokrej štvrte, ale ľudia, ktorí sú navyknutí na určitú kultúru. Je to pre nás zadosťučinenie, ako aj potvrdenie toho, že sa nám podarila dobrá vec, hodnotí tunajší správca farnosti . Ostáva už len dodať, že Sv. Florián je otvorený každý deň od 10:00 do 21:30 . Na jedálnom možno nájsť tri polievky denne, široký výber mäsitých i bezmäsitých jedál, aperitívy, zmrzlinové poháre... Nemáme jedlo nad sto korún, láka na návštevu reštaurácie Marián Prachár.  Ak budete mať cestu okolo presvedčte sa aj vy či je to pravda.

Prečo reštaurácia nesie meno sv. Florián? Je to obľúbený svätý v dedine. Ako patrón hasičov nemusí hasiť len materiálny oheň ale aj ten vnútorný.

Floriánko Milý svätý ,

tečie z teba voda,

keby tieklo víno ,

nebola by škoda .

Rozhovor v PLUS 7 DNÍ s zakladateľom Svätého Floriána Mariánom Prachárom

Napísala : Táňa Veselá 

Keď kňaz čapuje 

„Vysunuli sme ducha cirkvi aj do takýchto profánnych, svetských priestorov, a nebolo to márne,“ tvrdí farár Marián Prachár, majiteľ reštaurácie Svätý Florián vo Veľkých Ripňanoch. Drevený svätý Florián, patrón všetkých hasičov a nepriateľ každého pyromana, bez prestania lial vodu na hlinený domček v plameňoch. Na stoloch s bielymi krajkovými, dečkami voňali mandarínky, ananás a vianočné medovníčky. Sestra Marieta s tvárou červenou od zimy doniesla plnú náruč bielych naškrobených obrusov. V krbe praskal oheň a v miestnosti voňalo ihličie. Svetsky vyzerajúci muž nastavoval k ohňu skrehnuté ruky, aby si ich zohrial a aby ich vzápätí ponúkol prichádzajúcim v srdečnom stisku. Správca a zároveň majiteľ reštaurácie Svätý Florián vo Veľkých Ripňanoch Marián Prachár pozval v predvianočnom čase na obed niekoľko svojich priateľov a práve ich usádzal za stôl.

Podnikateľ v kňazskom rúchu :

O pár hodín neskôr nám tento netypický kňaz rozprával o detstve: „Mladosť som prežil medzi žiškovákmi na Lafranconi v Bratislave. Do základnej školy ma zapísali na Palackého ulicu, neskôr som prešiel na takzvanú Strednú všeobecnovzdelávaciu školu na Dúbravskej ulici. Do školy som chodieval cez uličky starého mesta, popri synagóge, ktorú dal predchádzajúci režim bezcitne zbúrať, cez štvrť, ktorá v Bratislave už neexistuje, lebo padla za obeť stavebnému nadšeniu komunistických architektov.“ Marián Prachár (46) je syn Rakúšanky a úradníka Slovenskej národnej banky, , ktorého komunistický režim preradil ako podozrivú osobu najskôr do bane, potom na iné robotnícke miesta. „Pamätám si, že starý otec dopadol podobne,“ povedal Marián Prachár so slabým úsmevom, v ktorom nebolo štipky zatrpknutosti. „Bol biskupským mlynárom vo Svätom Kríži nad Hronom, dnešnom Žiari nad Hronom, a jemu i jeho rodine sa darilo dobre. Pravdaže, len do povojnového znárodňovania. Mlyn dedovi zobrali a zaradili ho do dlhého zoznamu pre socializmus nepohodlných osôb. Ako mladý chlapec som premýšľal, ako naložiť so svojím životom, a na nič múdre som neprišiel. Nezaujímalo ma nič, a zároveň ma zaujímalo všetko možné. Našťastie som krátko pred maturitou bližšie spoznal istého kňaza, ktorý sa vedel prihovoriť aj mladým ľuďom a získať si ich na svoju stranu. Tým kňazom bol dnešný bratislavský dekan Ján Formánek.“ Marián Prachár vyštudoval teológiu a keď ho už ako kňaza spolu s inými v roku 1974 prepúšťali zo školy na ich nové pôsobiská, štátni úradníci im nezabudli pripomenúť, že budú pod dozorom. „V priveľkej aktivizácii nám bránili ešte inak - nikde nás nenechávali tak dlho, aby sme mohli medzi farníkmi zapustiť korene, dobre ich spoznať, viesť ich a usmerňovať.“

Z jednej fary na druhú :

Keďže novopečený kňaz nevedel ani slovo po maďarsky, najlepším riešením bolo poslať ho do Štúrova, kde maďarčine okrem neho nerozumelo vari už len pár cezpoľných. „Rýchle som sa začal učiť po maďarsky, aby ma farníci pri prvých kázňach aspoň trochu rozumeli a aby som im i ja rozumel pri ich prvých spovediach,“ usmial sa pán farár. Zo Štúrova ho preradili do Šale, o rok na to do Šamorína. „Preradzoval ma biskup, vždy na príkaz štátnej správy. Pán biskup sa mi za to vždy ospravedlnil, štátna správa nikdy.“ Tretím pôsobiskom svetsky a nebezpečne sympaticky vyzerajúceho kaplána bol Šamorín. Nasledovali Nové Zámky a záhorácke Malacky. „Po maďarskej societe som sa v Malackách, medzi skromnými, otvorenými ľuďmi, vždy ochotnými spolupracovať, cítil veľmi dobre,“ spomenul si s pobaveným úsmevom Marián Prachár. Nasledovali Dolné Plachtince a Veľký Krtíš, kde pôsobil už ako farár a kde štátnej správe spôsoboval nepríjemnosti svojou prílišnou aktivitou. Niektorí si možno ešte spomenú, že Veľký Krtíš mal byť prvým slovenským ateistickým mestom. A tak farár z mesta putoval, tentoraz naozaj za trest, do Rykynčíc pri Dudinciach. „Zverili mi naozaj malú obec, kde bolo sotva tristo obyvateľov. Verili, že takto ma už konečne odrezali od akejkoľvek činnosti a nechali ma tam sedem rokov. Zabudli na to, že čím menšia societa, tým väčšiu súdržnosť prejavuje, a tak sa mi práca darila,“ spomínal Marián Prachár. „S farníkmi sme si povedali, že z obce urobíme rekreačné stredisko. Svojpomocne sme postavili farské centrum s možnosťami ubytovania pre asi päťdesiat ľudí. Stavali sme rýchlo, celé to netrvalo ani rok. Kým sa štátni úradníci spamätali, boli sme takmer hotoví. Dostali sme pokutu 20 000 korún za porušenie stavebného projektu, čo, samozrejme, nebola pravda. Odvolali sme sa, súd nášmu odvolaniu vyhovel a dostali sme pokutu 40 000 korún. Vďaka veľkej obetavosti ľudí sme faru s centrom dokončili a vďaka nemalej podpore veriacich sme zaplatili aj spomenutých štyridsaťtisíc korún.“ November ’89 zastihol mladého farára v Rykynčiciach. „Hneď som využil zmenenú politickú situáciu a bol som pravdepodobne medzi prvými kňazmi zo socialistického tábora, ktorí sa prihlásili na jezuitskú vysokú školu vo Frankfurte nad Mohanom. Žiaľ, vtedajší biskup a dnešný arcibiskup Ján Sokol mi nedal na štúdium súhlas a musel som sa vrátiť na Slovensko, tentoraz ako správca fary do Veľkých Ripnian. Priznám sa, nikdy som nebol Jánovi Sokolovi za tento jeho čin vďačný, ale poslúchol som ho, pretože som veril, že sa naskytnú aj iné možnosti rozšíriť si vedomosti a spoznať svet. Napokon, bol tu kontakt s Viedňou - dodnes spolupracujem s Pastorálnym inštitútom pri Viedenskej univerzite.“

Doba sa zmenila :

Len čo prišiel „stavbár“ Marián Prachár do Ripnian, zistil, že i tu treba novú faru. „Aby farnosť mohla fungovať, potrebovali sme priestory, kde by sa veriaci mohli stretávať,“ povedal farár, ktorý je v Ripňanoch už ôsmy rok. „Sloboda a skutočnosť, že sme presne nevedeli, čo si na slobode môžeme dovoliť, sa prejavila aj na stavbe fary, v ktorej práve sedíme. Neubehli ani dva roky, a boli sme s ňou hotoví. Na fare bola síce veľká spoločenská miestnosť, ale dosť neskoro sme si uvedomili, že by sme do projektu mohli zakomponovať aj bazén a fitness centrum. A tak je fitness umiestnené v pivničných priestoroch a bazén má iba štrnásť krát štyri metre a používa sa len v letných mesiacoch. Vykurujeme ho totiž slnečným kolektorom.“ Pán farár do fitness nechodí, to prenecháva mladým v obci, ktorá má dnes približne dvetisíc obyvateľov, zato má však horský bicykel a často lyžuje, aby si udržal fyzickú kondíciu. „Kým som ešte pôsobil v Ryknčiciach, najradšej som lyžoval na Chopku. S niekoľkými ďalšími fanatikmi sme končievali sezónu až 9. mája. Teraz chodievam najčastejšie na Martinské hole.“

Myšlienky na farskú reštauráciu :

Fara vo Veľkých Ripňanoch tiež poskytuje ubytovanie vari pre tridsať až štyridsať ľudí, ktorí sa tu neraz stretnú, lebo nepokojná duša Mariána Prachára si neoddýchla dovtedy, kým v Ripňanoch nezaložili Teo centrum, v súčasnosti premenované na Teo Fórum. „Pôvodne sme sa usilovali vyplniť medzeru, ktorá vznikla tým, že laici mohli na teologických fakultách študovať vlastne iba tajne. Aj dnes tak môžu robiť len formou diaľkového štúdia. My tu dnes neorganizujeme štúdium teológie, zato sme však zorganizovali spoločenstvo kňazov a laických teológov, ktorí sa tu alebo inde stretávajú každý mesiac.“ Myšlienka na farskú reštauráciu už nebola ďaleko. Keďže stará fara ostala prázdna, v jednej jej časti umiestnili farskú škôlku. Už štvrtý rok je v nej vždy okolo dvadsať detí. A reštaurácia? „Nie je to nová alebo originálna myšlienka,“ smeje sa Marián Prachár, ktorý už medzitým po dobrom obede odprevadil svojich hostí. „Cirkev na Západe vlastní reštaurácie, kaviarne aj pivovary. Poznám napríklad peknú a veľkú farskú kaviareň v rakúskom Schlägeli alebo vo Viedni. Tá patrí farnosti Domu svätého Štefana.“ Pred prestavbou fary na reštauráciu sa najskôr s farníkmi dohodol, akú reštauráciu budú vlastne stavať. „Nechceli sme byť ani konkurentom pre tri už existujúce pohostinské zariadenia v dedine, ani sme ich nechceli napodobniť.“ S úspechom sa mi podarilo presadiť myšlienku, že farská reštaurácia nebude miesto, kam sa odskakuje v montérkach z traktora, aby sa človek posilnil a vzápätí pracoval ďalej, ale miesto, kde sa v peknom, čistom, kultúrnom prostredí stretávajú ľudia, rozprávajú sa spolu, načúvajú si a vzájomne sa kultivujú.“

Podnikateľský farár - cestovateľ :

,,Predstavu malej, útulnej rreštaurácie, kde budú mať ľudia blízko jeden k druhému, sa mi takmer podarilo naplniť v reštaurácií Svätý Florián´´ Pri projektovaní nešetrili nápadmi, ale ani materiálom, ako postaviť ľudovú reštaurciu, zároveň však takú, do ktorej sa človek má chuť obliecť inak ako vo všedný deň. A správať sa v nej milšie, vľúdejšie ako v zhone na každodenných povinostiach. Dá sa to, ´´povedal farár. ,, Videl som to na svojich cestách po západnej európe. Vysunuli sme ducha cirkvy aj do takýchto, profánnych, svetských priestorov a nebolo to márne. Hoci napríklad viem, že mnohí naši ľudia, by normálne nešli do reštaurácie kvôli finnančnej situácií. Je to však celospoločenská ekonomická situácia, ale aj sociálna a spoločenská klíma. Mamy detí majú toľko peňazí, aby si mohli dovoliť sadnúť si na kávu a pri dobrom koláči, lebo vedia, že po práci v záhrade, pri domácich a kuchýnskych prácach, praní a upratovaní, nemajú veľa možností oddýchnuť si s rodinou. Keďže však veľa cestujem, vidím, že je to všade a aj u nás, sa to predsa len mení a pomaličky sa aj u nás približujeme k ostatnému civilizovanému svetu. Pri brokolici s opekanými zemiakmi a pri palacinkách plnených ovocím a džemom, ozdobených hrubou vrstvou šlahačky a čokolády, nám pán farár Marián Prachár vysvetlil, že nevidí nič zlé na tom, ak sa duchovný pastier,m ako sa tiež zvykne hovoriť kňazom, zároveň aj podniká. Na zemi sa vraj stretáva a vzájomne dopĺňa a prelína materiálno a duchovno. Ak materiálno poslúži duchovnu, ako je to aj v prípade reštaurácie Svätý Florián, tým lepšie. Ale možno aj tým, že keby som nebol farárom, teda cirkevnou osobou, možno by som bol celkom úspešným podnikateľom.